V dňoch od 5.6. do 9.6. 2012 sa v chorvátskom Starigrade v hoteli Alan konali oslavy, 50-te narodeniny vzniku filmu Poklad na Striebornom jazere Haralda Reinla. Na akcii, ktorá sľubovala veľa vzrušenia, prekvapenia a nezabudnuteľných zážitkov, sa zišlo 120 účastníkov z ešte stále veľkého tábora fanúšikov, obdivovateľov a ctiteľov filmov o Winnetouovi zo šesťdesiatych rokov minulého storočia. Áno, minulého storočia, lebo päťdesiat rokov aj zo života človeka ubehne veľmi rýchlo, čo mnohí päťdesiatnici zažili a potvrdili. Päťdesiat rokov, to sú dve generácie, dve pokolenia ľudí, ale v prípade filmových mayoviek sa jedná prinajmenšom o štyri generácie. Od návratu cítim veľké uspokojenie, že som neodolal a pridal sa k vyše stovke zúčastnených.
V stredu ráno nás tri autobusy odnášali k Plitvickým jazerám. Malou odbočkou sme sa dostali na miesta natáčania. Ulrichov výklad ozrejmil miesta, kde sa vedľa cesty nachádzala filmová osada Utahov z Pokladu. Miesto obrastené vegetáciou sa zmenilo na nepoznanie. Po niekoľkých minútach prehliadky sa po asfaltke približovala skupinka neznámych ľudí. Jeden z nich bol odetý v klasickom odeve kovboja (alebo banditu?). Mnohí tušili prekvapenie a v očakávaní sa zhrkli do väčšej skupiny. Pre istotu som zapol kameru aj ja. Sandro nám predstavil človeka, ktorý pracoval na príprave takmer všetkých filmoch o Winnetuovi - Ivan "Ivo" Krištof. Bol šéfom kaskadérov, teda mal na starosti výber a prípravu kaskadérov pre všetky scény, ktoré sa mali točiť. Pre svoj vrelý vzťah ku koňom od detstva im dokonale rozumel a poznal, čo je možné od nich očakávať a čoho sú schopné. Sandro zvolal účastníkov a Ivovi predstavil Gordanu. V tej chvíli bolo jej úlohou prekladať Ivove slová do nemčiny, pretože on ňou veľmi dobre nehovoril. Možno práve preto nezvykol prijímať pozvania na podobné zhromaždenia. A práve preto bolo stretnutie s nim vzácne!
Dočítal som sa, že meno obľúbeného koňa, Lenka, mal vytetované na ruke.
"Ivo, tetovanie Lenka ešte máš?" opýtal som sa s kamerou namierenou na neho, využívajúc chvíľu, keď okolo neznela nemčina. Prekvapený sa otočil ku mne, pretože som ho snímal zboku. Otázka, asi nezvyčajná, ho zaskočila.
"Nemam!" odpovedal rázne. "Nemam už..." hlavu zodvihol dohora a premýšľal. "...už nemam štrnást alebo pätnást godina (rokov)." Asi ho zaskočil jazyk. Očakával len nemčinu. "A vy odkial?" opýtal sa.
"Slovačko, Slovensko."
"Á, Slovensko. Tam mám vela priatelov. Ja tam robil film Dragon Heart (Dračie srdce s Denisom Quaidom v hlavnej úlohe, 1996). Pre mna sú slovenski kaskaderi najlepší na šerm."
To už sa naokolo ozývali protesty v nemčine. Gordana prekladala. Ivo vysvetľoval ako sa pripravovali scény pády koní. Hrdo zdôraznil, že počas natáčania všetkých winnetouoviek nezahynul a ani sa nezranil ani jeden kôň [1]. "Dobre odvedená práca, Ivo!" Zato na natáčania špagety westernov s Talianmi nemá dobré spomienky. Taliani sa pre pôsobivé a vierohodné scény neštítili koňa uštvať na smrť! Buďme radi, že máme ochrancov zvierat.
Gordana sa ho opýtala, či je kolt visiaci na jeho pravom boku pravý. Pravosť potvrdil a podal jej ho do ruky. Bola udivená jeho váhou, musela ho držať dvomi rukami. Chcela strieľať do davu pred ňou. Smola. Chýbali náboje! Po polhodine Ivo podpísal niekoľko fotografií a v sprievode svojich spoločníkov sa po ceste pobral preč. Keby spísal autobiografiu o natáčaní mayoviek! Keby tak urobili všetci, ktorí ešte žijú! Po občerstvení (pršut, údené mäso, olivy, zelenina a trochu brandy) sme sa prepravili na Plitvické jazerá. Obhliadka "Strieborného jazera", jaskyni s pokladom, Veľkého vodopádu, vyhliadky nad ním a návrat do hotela.
Počas večerného šera nás autobusy odniesli do Paklenici. Od parkoviska do "Kaňonu duchov" už po svojich nebolo ďaleko. Zodvihol sa silný vietor, ktorý za vryl do skalnej tiesňavy a olizoval tvár a celé telo, čo bola po celodennej horúčave príjemná zmena. V tej chvíli som mal pocit, že sa naozaj nachádzam v kaňone ovládanom duchmi. Na miestach, kde boli Utahovia z Pokladu uzavretí v pasci, stála veľkoplošná obrazovka privezená zo Zagrebu. Na nej nejasne žiaril oficiálny reklamný plagát 50 ročného jubilea Pokladu. K vrcholkom skalných stien sa vznášala ľúbivá melódia Martina Böttchera a z vrcholca steny klesal nadol pravidelný piskot dravého vtáka. Účastníci sa usádzali na stoličky - všetko pripravené, za všetkým veľká snaha organizátorov! Po príhovore si organizátori na jubileum pripili sektom a spustila sa filmová projekcia Pokladu na Striebornom jazere v blue-ray kvalite. Nemecký dabing a chorvátske titulky. Poznamenávam, že titulky boli vo veľkej zhode s českým dabingom. Akurát ma zarážalo, že meno, alebo oslovenie Cornel sa v titulkoch neobjavilo ani raz. Vždy bol oslovený ako "pukovnik", čo prekladač preložil jednoducho ako plukovník. Projekcia prebehla v pokoji a záverečná scéna z filmu bola sprevádzaná búrlivým potleskom.
Kaňon Paklenicu ročne navštívi 150.000 návštevníkov. Organizátori nás doň voviedli na druhý deň a s dokonalou presnosťou s podporou fotografií z filmov ukazovali miesta záberov. Bolo horúco a pri nahliadnutí za "Old Surehandovu skalu" na koryto potoka sme uzreli takmer totožnú scénu z Pokladu, keď Shatterhand vyjednával s Utahmi o pomoci proti trampom. Sedeli práve v onom kamennom koryte potoka, cez ktorý ani za našej prítomnosti netiekla voda.
Organizátori nás na spiatočnej ceste priviedli k prvému mlynu pri vchode do kaňonu. Takmer každému bolo jasné, že nás zdržiavajú zámerne, že sa objaví ďalší hosť. Sandro ku mne pristúpil a šeptal mi, aby som hosťa netrápil mnohými autogramami ako v prípade Iva Krištofa. Mal som ich pripravených deväť, ale na jeho apel, že hosť je starý a chorľavý, som sľúbil, že budem požadovať iba jeden autogram. Nato na úzkej asfaltke zastalo čierne auto. Ľudia sa nahrnuli k mostíku, po ktorom k nám mal prejsť utajený hosť a ja som zapol kameru. S veľkým úsmevom prichádzal starý muž s paličkou. Sandro nám predstavil hosťa a ten bol vrelým potleskom uvítaný. Mirko Boman sa v decembri dožije 86 rokov. Hral v štyroch winnetouovkách. Hoci si pri chôdzi pomáhal palicou, prekypoval šťastím a humorom. Ten ho neopúšťal počas dvojdňového pobytu v hoteli. Keď som si kľakol pred neho, aby som si domov doniesol aj foto, povedal, že to ma už bude stáť 100 euro. Pozrel som na neho a vystrúhal grimasu.
"To je veľa pre Slováka!" zvolal som.
"Dobre," odpovedal, "stačí päťdesiat." Zasmial som sa len ja a Zvonimír, náš sprievodca z hotela.
Neskôr v hoteli bola v jeho prítomnosti Gordana v kvetovanom tričku. S veľkým úsmevom si dovolil nežnosť. "Pekné kvety," povedal a pohladil tie, čo sa vynímali na výraznejšej časti hrudi. To sa, pravda, neudialo pred ľuďmi, ako nám to neskôr rozprávala Gordana. "A že starý a chorľavý človek!"
Sandro mu predniesol jednu z jeho replík z Pokladu a opýtal sa, či vie o čo ide. Nespomenul si. Nejakých pätnásť minút ochotne odpovedal na otázky a nato sa presunul autom pár stovák metrov ku vchodu kaňonu k Marasovičovej konobe (pohostinstvo). Sandro informoval účastníkov, že na stretnutie bol pozvaný aj Martin Böttcher. Jeho hudba z Winnetoua mala znieť pri stretnutí s nim a Bomanom na voľnom priestranstve pred prvým mlynom. Pre jeho vysoké finančné požiadavky z vyjednávania zišlo. Ku konobe sme sa presunuli aj mi. Bol nám ponúknutý guláš, čistá voda, prípadne vychladené pivo. Bomana usadili na stoličku do tieňa stromu. Uzrel som pri ňom ďalšiu známu tvár.
Vladimir Tadej sa už tradične dostavil na stretnutie. Potešilo ma, že si ma pamätal z predošlého roku. Neskôr v hotelovom bare som mu ponúkal slovenské pivo, ktoré som priniesol. Odpovedal, že si ho nevezme, lebo on pije výhradne víno, "dobro hrvatsko vino". Povedal som, že ich vína sa mi všetky zdajú veľmi sladké. Vraj majú aj kyslejšie a menoval odrody, ktoré sú pre nás celkom neznáme.
Autogramiáda Mirka Bomana prebehla pred konobou Marasovič (Marijn Marasovič vlastní hotel Rajna neďaleko hotela Alan a konobu pri vstupe do Paklenici. Všetky občerstvenia pri stretnutiach priaznivcov Winnetoua mimo hotela má na starosti on). Dovolím si spomenúť aj človeka, ktorý na zhromaždenia sprevádza Tadeja. Damir Gabelica, verný sprievodca Tadeja a spoluautor knihy Auf den Spuren Winnetous in Kroatien. Tiež si ma z pred roka pamätal. Pýtal som sa na jeho prácu, zhodnú s prácou Vladimira Tadeja. Pracoval aj na Slovensku pol roka. Časť filmu Za nepriateľskou líniou s Gene Hackmanom sa točil pri Bratislave a Košiciach. Spomeniem však film, o ktorom hovoril pred rokom na Zrmanji. Volá sa Der geheimnisvolle Schatz von Troja (Tajomný poklad Tróje), ktorý sa natáčal na mnohých filmových lokalitách Winnetoua. Vysielali ho TV stanice v ČR a SR.
Veľkým teplom zmoreným účastníkom, a aj hosťom, bol umožnený odpočinok v hoteli a v jeho blízkosti. Veď more je len pár desiatok metrov. 21 stupňová voda osviežila aj mňa. Po dvadsiatej hodine sme sa schádzali v prerobenej hale starého bazéna. Zo všetkých strán bola vyzdobená plagátmi všetkých rozmerov, samozrejme motív je každému známy. Na pódium sa najprv dostavil Mirko Boman a za ním ďalší hosť - Milan "Emil" Mikuljan. Účinkoval vo všetkých winnetouovkách, kromě Old Shatterhanda a Petrolejového prince. Najprv som sa opýtal jedného z ostrieľaných hľadačov mayovských lokalít Roberta Brenningera, kde Emil hral. Premýšľal ako mi odpovedať, keďže vedel, že nemecky neviem. Ale vynašiel sa dobre. "Indián," povedal. Nato naznačil pád na kolená a naznačeným seknutím prekrížil ruky. Pochopil som, že ide o scénu z Old Surehanda, keď komančský bojovník prišiel do tábora oznámiť náčelníkovi smrť jeho syna.
Pýtal som sa Emila, ktoré postavy boli jeho. Odpovedal, že podľa potreby. Každý kaskadér mal pripravených viac kostýmov. "Ja hral Indianov..." začal hovoriť, ale spoza jeho chrbta zaznel hlas. "Banditov!" to zvolala jeho manželka a hlasno sa zasmiala. Mal som pri sebe knihu Auf den Spuren Winnetous, do ktorej si nechávam vpisovať autogramy k náležiacim obrázkom. Emil mi podpísal rovno tri. Žiaľ foto som nemal, žiadne tamtamy nezafungovali. Emil vystúpil tiež na pódium. Gordana, Tadej, Boman, Mikuljan. Chýbal najpovolanejší, presnejšie jeden z dvoch najpovolanejších. Dostaviť sa mohol len jeden! Účastníci zvierali v rukách fotoaparáty a kamery. Už sa čakalo len na hlavného hosťa osláv!
Pierre Brice sa mal dostaviť v spoločnosti svojej manželky Heli. Dopredu sme boli Ulim a Sandrom oboznamovaný s celým programom a postupom ohľadne hosťa. Všetko malo mať svoj čas a poriadok. Herec nesmel byť preťažovaný, ani obťažovaný a hlavne zavlečený do hustého davu. To bola dôrazná požiadavka manželky. Preto aj na Zrmanji a Alane boli v blízkosti dvaja ochrankári v rovnošate.
Pierre nechal na seba čakať, ako ozajstná hviezda večera a nasledujúceho dňa. Nebol ubytovaný v hoteli Alan, ten dostatočne nespĺňal požadovaný komfort. Osobné auto ho priviezlo celkom pred halu. V tej chvíli boli do jeho blízkosti pustení len novinári z niekoľkých časopisov. Jeden z nich bol s nami od začiatku do konca. Nepoteším fanúšikov. Pierre kráčal za pomoci palici. Veľkým aplauzom bol privítaný. Vystúpil na malé pódium a zvítal sa so známymi. Na jazyk sa mu viac drala materinská francúzština, preto Hela jeho slová prekladala.
Pierre a aj my všetci sme len mohli tušiť, aký náročný deň je pred nami. Náročný pre neskutočnú horúčavu, aká začala od rána. Autobusy nás odviezli na Zrmanju, na miesto, kde stálo pueblo Apačov. Zelená voda riečky pretekala zákrutami pod nami pomaly a bolo jej neskutočne málo. Slnko sa pohybovalo takmer priamo nad našimi hlavami. Môj tieň nebol dlhší ako pol metra. Pán vietor ani nezavial. Pred rokom som poznamenal Tadejovi, že pri natáčaní filmov skoro vždy fúkal dosť silný vietor. "To tak bolo robene," odpovedal. "Aby Winnetouovi viali vlasy. On hrdina!"
Nad riekou sa postavil jeden altánok pre Pierra, no kým neprišiel, obsadili ho umorení čakajúci. Meškal poldruha hodiny. Keď sa blížil karavan, museli sme prekročiť motúz natiahnutý v miestach bývalého puebla a vyhradené miesto sme nesmeli bez pokynu opustiť. Pierre s pomocou Uliho a manželky vystúpil, pozdravil nás a popri natiahnutom lane prechádzal od jedného konca na druhý. Palicu odložil, zato musel dávať veľký pozor na kamenistý terén pod nohami. Usmieval sa, zdravil, mával rukou a vždy čosi povedal. Účastníci si ho mohli vyfotiť a snímať s kamerou z malej vzdialenosti. Dokonca sa zohol k štvornohému účastníkovi stretnutia, pohladil ho a povedal, že má veľmi rád psov. Potom si ho zobrali novinári a organizátori. Iste vzniklo mnoho pekných záberov do časopisov, či osobnej zbierky.
Následne ho usadili pod altánok a každý účastník bol vedľa neho odfotografovaný. Všetko prebiehalo v najväčšom poriadku a disciplinovane. V najväčšej páľave nás autobusy odvážali na Tulove Grede, kde mal program stretnutia pokračovať. Hore nasledovalo občerstvenie a vyčkávanie na Pierra, lebo zmorený slnkom v karavane zaspal. Pod Alanom sa zatiaľ pripravil naaranžovaný stôl pre hlavného hosťa a jeho manželku. Účastníci si zatiaľ mohli prezerať filmové plagáty rozvešané na múre popri cestičke. Po prebudení si ich prezrel aj Pierre. Potom ho pri pripravenom stole očakávalo ďalšie fotenie. Nasledovala krátka autogramiáda a pre herca malé (alebo veľké?) prekvapenie. Pred neho položili formu s riedkou hmotou, do ktorej vtisol dlane obidvoch rúk. Odtlačok bude uložený v indiánskom múzeu pri hoteli Alan.
Nasledovalo búrlivé rozlúčenie. Iste si mnohý kládli otázku, či idol dobra a spravodlivosti bude možné ešte uzrieť. Záver celých osláv sa ukončil po 22 hodine v hale bývalého bazénu. Všetci, ktorí mali s prípravou akcie do činenia, vystúpili na pódium a dlhým potleskom im bolo poďakované. Čo dodať?
" Slova pro to mohou být různá, ale snad jejich smysl je stejný." (Winnetou III.)
Poznámka:
[1] Tato informace je bohužel nepřesná. Dle deníků z natáčení se tu a tam některý kůň lehce zranil a při natáčení bitvy o pevnost ve filmu Old Shatterhand jeden kůň bohužel zemřel.
Autor článku - Pavol Stancel, vytvořeno - 22.6. 2012.